Článok zo Študentského slova

Všetko sa začalo pred rokom, keď som sa dozvedel, že 8. konferencia iEARN bude v Pekingu. iEARN je medzinárodná nezisková organizácia, ktorá prostredníctvom internetu spája študentov a učiteľov z celého sveta a raz ročne organizuje celosvetovú konferenciu. Táto konferencia bola impulzom k tomu, aby sa skupina, ktorá sa skladala už z ôsmich ex-Šrobárčanov a mňa, odhodlala navštíviť túto unikátnu krajinu.

Let prebehol v poriadku, a tak sme začiatkom júla úspešne pristáli v Pekingu. O jeho ovzduší sa hovorí, že dvadsaťminútový beh sa rovná vyfajčeniu balíčka cigariet. Na naše prekvapenie však všetko vyzeralo veľmi moderne, akoby sa pilot lietadla pomýlil a pristál v New Yorku.

Po krátkych formalitách sme sa začali obzerať po nejakom lacnom ubytovaní. Nebol to až taký problém. Väčším problémom bolo dohovoriť sa. Po chvíli sme však predsa len niečo našli a prvú noc sme strávili v hoteli, z ktorého sme mali dosť nepríjemný pocit. Večer sa niektorí odvážlivci vybrali do neďalekého bistra vyskúšať paličky, ryžu a nejaký nápoj z ryže.

V bistre bola taká špina, že keby to tak vyzeralo u nás, hygienici by ho v momente zatvorili.

Mladí Číňania boli k nám veľmi milí a snažili sa pre nás urobiť všetko možné. Malo to však malý háčik – peniaze. Mysleli sme si, že to, čo nám ponúkajú, je lacné, ale opak bol pravdou. Riadne nás „ošklbali“. Všetci v nás videli chodiace stodolárovky.

Poučení sme si na druhý deň kúpili lístok na vlak a vydali sa na západ do Xi’anu (čítaj Šijan), bývalého hlavného mesta Číny s desiatimi miliónmi obyvateľov. Cesta trvala asi pätnásť hodín a bola namáhavá. Vlak bol natrieskaný do posledného miesta, dalo sa tam iba sedieť. Navyše bol špinavý. Raz sme videli aj potkana, ktorý si hľadal odpadky na zemi. Približne v hodinových intervaloch prichádzala sprievodkyňa, ktorá špinavou handrou poutierala neporiadok, a aspoň na chvíľu bolo opäť „čisto“.

Po príchode do Xi’anu sme sa ubytovali, čomu predchádzalo zjednávanie ceny, čo je v tejto krajine úplne bežné. Zjednávať sme museli skoro všade a za všetko. Človek, ktorý na to nemá nervy, nech tam radšej ani nechodí. Oplatí sa však mať nervy, pretože tam možno vidieť všetko, čo dovtedy poznáte iba z televíznej obrazovky. Bola to „sila“. Kto chce vidieť pravú Čínu, nech určite navštívi toto mesto.

Autobusy naložené všetkým možným aj nemožným, množstvo ľudí čakajúcich na vlak, spiaci pred stanicou, bicykle, na ktorých prevážali nábytok, dotvárali dojem skutočného Babylonu.

Ďalší týždeň sme strávili na už spomínanej konferencii v Pekingu. Keď ste už priamo v tomto meste, určite navštívte pamiatky ako Námestie nebeského pokoja a Zakázané mesto, ktoré bolo pre mňa trochu sklamaním.

Jedného dňa sme sa spolu s ďalšími známymi dohodli, že si objednáme autobus a pôjdeme si pozrieť Veľký čínsky múr. Aj to bol jeden z najsilnejších zážitkov celého pobytu. Chodiť po tomto velikánskom čínskom dive, ktorý vraj vidno z vesmíru, veru nie je každodenným potešením.

V Pekingu bolo horúco a my sme oplývali neopakovateľnou túžbou okúpať sa v mori. Preto sme po konferencii nabrali kurz more. Počas cesty nás čakalo ešte niekoľko prekvapení.

Prvé prišlo vo chvíli, keď sme sa dozvedeli, že sme prešli stanicu, na ktorej sme mali vystúpiť. Druhé nastalo, keď sme museli zaplatiť pokutu za to, že sme cestovali o jednu stanicu ďalej.

Napriek všetkým útrapám sme sa nakoniec k moru predsa len dostali. Na naše veľké sklamanie však bolo priveľmi studené. Nasledujúci deň sme si odskočili pozrieť Čínsky múr na miesto, kde vchádza do mora. Nestálo to však za nič.

Oveľa väčšie dobrodružstvo som zažil, keď som sa spolu s Martinom Vacekom, ktorý podobne ako ja už nemal žiadne peniaze, vybral prespať pri Veľkom čínskom múre. Je to síce oficiálne zakázané, ale šlo predsa o možnosť zažiť ďalšie dobrodružstvo.

Vybrali sme sa v noci, aby nás nikto nemohol spozorovať, a trepali sa s ruksakmi asi hodinu po lese, kde bola úplná tma. Vtedy som si pripadal ako jedna z postáv filmu Záhada Blair Witch. Bol to bláznivý nápad a nič podobné by som už asi v živote neurobil.

Keď sme sa konečne dovalili na miesto, rozložili sme spacáky, navarili čaj, najedli sa a zaspali. Ráno nasledoval presun taxíkom až na letisko.

Ani odlet z Pekingu však nebol jednoduchý. Naším problémom boli víza, ktoré už boli deň neplatné, za čo nám hrozila minimálne pokuta. Keď nám pán za okienkom oznámil, že dnes už asi neodídeme, zalial nás studený pot. Na chvíľu kamsi odbehol a keď sa vrátil, slávnostne nám oznámil: „Môžete ísť!“

Všetci sme sa začali objímať, akoby sme vyhrali zájazd na Mars.

A tak sme šťastne odleteli a dodnes rozprávame svoje zážitky z Číny každému záujemcovi.

Ešte stojí za zmienku pár postrehov:

• Číňania sú väčšinou postavou malí, plachí ľudia, ktorí oddychujú veľmi zvláštnym spôsobom. Mnohí trpia chronickou bronchitídou, a tak je normálne, že si poriadne „odkašlú“ a vypľujú to na zem. Spočiatku sme si na to nevedeli zvyknúť, ale čo iné nám ostávalo?
• Len málo z nich vie po anglicky a ich angličtina je veľmi obmedzená. Preferujte teda radšej písomný kontakt. Prv než pôjdete, naučte sa tieto dôležité slová:
  • „Tu šao čchien?“ – Koľko to stojí?
  • „Taj kuj le“ – Veľmi drahé.
  • „Ni hao“ – Ahoj.
  • „Wo ai ni“ – Milujem ťa.
• Cenu sa zakaždým pokúste zjednať dopredu. Ak si chcete zistiť reálne ceny, choďte do supermarketu a pozrite si, čo koľko stojí. Niekedy sa dá zjednať až polovica ceny. Nikdy nezoberte prvú ponuku, ktorá sa vám bude zdať výhodná. Zjednávať sa však nedá pri vlakoch, múzeách, bankách a ďalších veciach, ktoré patria štátu.
• Hotel, kde je televízor, sprcha, záchod a klimatizácia, stojí približne 300 Sk, závisí to však od mesta aj lokality. Jedlo v normálnej reštaurácii stojí približne 50 Sk, vlak a autobus približne ako u nás.

Zážitkov a postrehov bolo oveľa viac, ale p. p. Zubková skríkla: „Stačí!“, tak som poslušne zložil pero. Ak by však niekto z vás mal nejaké otázky alebo chcel vedieť viac, rád odpoviem. Stačí prísť do kabinetu pod palmou.

pre Študentské slovo Jozef „Mao“ Vrábel